Čítania zo spisov svätých

Sv. Gregor Veľký

„My, ktorí slávime tajomstvo Pánovho umučenia, musíme napodobňovať to, čo robíme. A vtedy Hostia zaujme pred Božou tvárou naše miesto, pretože my sami sa staneme hostiou.“ (Dialógy, 4, 59).

Sv. Katarína Sienská

„Nechcel som, aby sa úcta voči nim oslabila […] pretože každá úcta, ktorá sa im preukazuje, nepreukazuje sa im, ale preukazuje sa mne, z moci Krvi, ktorú som im zveril do správy. Ak by nebolo tohto, patrila by im taká istá úcta ako ostatným ľuďom na svete, nie väčšia […] A tak nech ich neurážajú, lebo keď ich urážajú, urážajú mňa, a nie ich. Zakázal som to a povedal som, že nechcem, aby sa mojich služobníkov dotkla ruka časnej moci.“ (Dialóg o Božej prozreteľnosti, kap. 116; porov. Ž 104,15).

Sv. Terézia z Lisieux

„Modliť sa za hriešnikov ma uchvacovalo, ale modliť sa duše kňazov, ktoré som považovala za krištáľovo čisté, sa mi zdalo divné! […] Ach, v Taliansku som pochopila svoje povolanie! Nešla som zbytočne príliš ďaleko pre také užitočné poznanie! […] Počas jedného mesiaca som žila s mnohými svätými kňazmi a videla som, že ich vznešená dôstojnosť ich síce povznáša nad anjelov, no napriek tomu nie sú menej slabými a krehkými ľuďmi. […] Ak svätí kňazi, ktorých nazýva Ježiš vo svätom evanjeliu ,soľou zeme‘, ukazujú svojím správaním, že nanajvýš potrebujú modlitby, čo povedať o tých, ktorí sú vlažní? Nepovedal Ježiš aj to: ,Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia?‘“ (Púť do Ríma, s. 119).

„Milá Matka, aké krásne je povolanie, ktoré má za cieľ uchovávať soľ, určenú pre duše! To je povolanie Karmelu, pretože jediným cieľom našich modlitieb a našich obetí je byť apoštolkou apoštolov, modliť sa za nich, zatiaľ čo oni hlásajú dušiam evanjelium svojimi slovami, a hlavne svojím príkladom…“ (Ms A 56r ).

Hľa, čo sa stalo, keď 17. júla dostala tento presmutný list od sestry Celiny: „Raz sme náhodou vošli do akéhosi úbohého kostolíka. Musela som sa veľmi premáhať, aby som zadržala slzy. Len si pomysli: svätostánok bez závesov, naozajstná tmavá diera, možno skrýša pavúkov, biedne cibórium – zdalo sa mi medené, a čím bolo prikryté? Špinavou handrou, čo už nemala náležitý tvar… A v cibóriu jediná hostia. Žiaľ, v tej farnosti viac nepotrebovali: nijaké sväté prijímanie cez rok okrem Veľkej noci. Tí vlažní kňazi na vidieku, čo majú po celý deň zatvorený kostol. Napokon sú starí a bez prostriedkov. Ó, Terézia, ten pohľad mi trhal srdce na kusy!“ (List 129).

Nasledujúci deň, kým sa sestra zaoberala kupovaním nového cibória a na Karmeli pripravovali vyšívaný závoj – Terézia odpovedala:

„Keby si vedela, ako sa Tvoj list prihovoril mojej duši… Drahá Celina, urobme si v našom srdci malý svätostánok, kde by sa Ježiš mohol utiahnuť, poteší sa a zabudne, na čo my nemôžeme zabudnúť: na nevďačnosť duší, ktoré ho opúšťajú v prázdnom svätostánku!… ,Otvor mi, sestra moja, priateľka moja, holubička moja čistá. Namoklo rosou moje temeno, nočnými kropajami moje kučery.‘ (Pieseň piesní 5, 2): hľa, ako sa Ježiš prihovára našej duši, keď je opustený a pokorený! Celina, myslím si, že najväčšmi ho trápi zabudnutie!“ (List 108).

„Drahá Celina, stále Ti chcem povedať to isté. Ach, modlime sa za kňazov, každým dňom sa ukazuje, akí sú Ježišovi priatelia vzácni… Myslím, že to musí pociťovať ešte silnejšie ako nevďačnosť, najmä ak vidí, že jemu zasvätené duše dávajú iným svoje srdce, ktoré patrí výlučne jemu…“ (List 122).

Potrebujeme kňazov „ktorí vedia milovať Ježiša… a ktorí sa ho dotýkajú tak nežne ako Mária, keď ho hladkala v kolíske!“ (List 101). (slov. preklad Mária Gálová, vyšlo pod názvom Sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej tváre: Listy. Súborné dielo, 2. zväzok, Bratislava, Lúč 1999)

Modlitba sv. Terézie za misionára, ktorý jej bol zverený: „Ó, môj Ježišu! Ďakujem ti, že si splnil jednu z mojich najväčších túžob, túžbu mať brata, kňaza a apoštola… Cítim sa veľmi nehodná tejto priazne, ale pretože si láskavo udelil svojej úbohej malej neveste milosť pracovať zvlášť na posväcovaní duše určenej za kňaza, s radosťou ti za ňu obetujem všetky modlitby a obety, ktoré ti môžem predniesť. Prosím ťa, môj Bože, nepozeraj na to, čím som, ale na to, čím by som mala a chcela byť, totiž rehoľníčkou úplne zapálenou láskou k tebe. Pane, ty vieš, že mojou jedinou ctižiadosťou je pričiniť sa, aby ťa ľudia poznali a milovali, a teraz sa moja túžba splní. Ja sa môžem len modliť a trpieť, ale duša, s ktorou si ma láskavo spojil sladkými putami lásky k blížnemu, bude bojovať na šírej pláni, aby ti získavala srdcia, a ja ťa budem na vrchu Karmel pokorne prosiť, aby si jej dal zvíťaziť. Božský Ježišu, vypočuj prosbu, ktorú ti prednášam za toho, čo chce byť tvojím misionárom. Ochráň ho v nebezpečenstvách sveta, daj, aby čoraz lepšie pocítil ničotu a márnosť pominuteľných vecí, ako aj šťastie vedieť nimi pohŕdať z lásky k tebe. Nech už teraz jeho vznešený apoštolát pôsobí na tých, čo ho obklopujú, nech je apoštolom hodným tvojho Najsvätejšieho Srdca…

Ó, Mária, láskavá Kráľovná Karmelu, tebe zverujem dušu budúceho kňaza, ktorého nehodnou sestričkou som práve ja. Ráč ho poučiť, s akou láskou si sa dotýkala božského Dieťaťa Ježiša a zavíjala ho do plienok, aby mohol raz pristúpiť ku svätému oltáru a držať vo svojich rukách nebeského Kráľa. A ešte ťa prosím, aby si ho vždy chránila svojím panenským plášťom až do tej šťastnej chvíle, keď opustí toto slzavé údolie a bude môcť pozerať na tvoju nádheru a po celú večnosť požívať ovocie svojho slávneho apoštolátu…“ (slov. preklad F. Kostolanský, in: Sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša a Svätej tváre: Vstupujem do života. Súborné dielo, 4. zväzok, Bratislava, Lúč, 2006, modl. 8).

Don Gnocchi

Medzi svojimi vojakmi z alpského pluku v ľadovej ruskej zime meditoval: „Keď počas nocí strávených v zákopoch, hlbokých nocí prerušovaných nočnými morami, máš to šťastie, že nesieš Krista a on ti zľahka spočíva na srdci, tak si – bez akejkoľvek neúctivosti – spomenieš na neporovnateľné privilégium Panny Márie… A práve vďaka nemu sa zobudíš na úsvite, a nie, ako si bol presvedčený, vinou osamelej a akoby svätorúhačskej pušky… Či vari si na sklonku nekonečného dňa nepocítil, že aj tvoj neviditeľný a prítomný Sprievodca pociťuje tvoju vlastnú únavu a únavu tvojich vojakov…? Či to nebola len halucinácia z únavy, šťastná a krátka ilúzia prekvapenia v spektre lúčov zapadajúceho slnka, chvíľa sladkého zovretia srdca a návalu krvi, keď si videl jeho postavu sklonenú nad rýchlo zbaleným batohom, a zaradenú s ostatnými do dlhej histórie alpských bojovníkov?”. A ešte epizóda s dôstojníkom, ktorý sa pýta, náhlivo prechádzajúc okolo: „Máš Pána?” – „Áno.” – „Daj mi ho pobozkať“.

Charles de Foucauld

„Ty si tu, môj Pane Ježišu, v Najsvätejšej Eucharistii! Si len meter odo mňa v tomto svätostánku! Tvoje telo, tvoja duša, tvoje božstvo, celé tvoje bytie je tu v dvojakej prirodzenosti. Ako si mi blízko, Božej môj! Nebol si bližšie ani Panne Márii v mesiacoch, keď ťa nosila pod srdcom, ako si blízky mne, keď si ťa teraz kladiem na jazyk pri svätom prijímaní. Nebol si bližšie ani Panne Márii a svätému Jozefovi v betlehemskej maštali, či v nazaretskom dome, pri úteku do Egypta alebo v ostatných okamihoch života tejto božskej rodiny, ako si mne v tejto chvíli, a tak často, tak často, v tomto svätostánku! Svätá Mária Magdaléna ti nebola bližšie, keď sedela pri tvojich nohách v Betánii, ako ja, keď som pri tomto oltári. Nebol si bližšie ani svojim apoštolom, keď si sedával medzi nimi, ako si teraz blízko mňa, ó, môj Bože… Keď nám naše povinnosti a Božia vôľa dovolia disponovať nejakým voľným časom, nestráviť ho pred svätostánkom by znamenalo, že vo svete existuje niečo lepšie, ako spočinúť pri Pánových nohách. A bola by hlúposť myslieť si, že existuje niečo lepšie, čo môžeme urobiť pre jeho slávu, ako zotrvať pri jeho nohách“ (Écrits Spirituels, s. 69–70).

Edita Steinová

„Žiť eucharistickým spôsobom znamená vyjsť zo seba samých, z obmedzenosti vlastného života a rásť do šírky Kristovho života. Kto hľadá Pána v jeho dome, nežiada ho len o to, aby sa postaral o neho a o jeho záležitosti. Sám sa začína zaujímať o Pánove veci. Každodenná účasť na obete nás automaticky zapája do liturgického života. Omšové modlitby a obrady ostávajú prítomné v našej duši počas liturgického roka, v dejinách spásy, a umožňuje nám čoraz hlbšie preniknúť do ich významu. A úkon obetovania vtláča do nás zakaždým znova ústredné tajomstvo našej viery, ktoré je oporou univerzálnych dejín: tajomstvo vtelenia a vykúpenia. Kto má citlivého ducha a srdce nedokáže byť tak blízko pri oltárnej obete bez toho, aby sám neprejavil ochotu obetovať sa, bez toho, aby nezahorel túžbou po zapojení svojho bezvýznamného osobného života do veľkého diela Vykupiteľa, v ktorom sa rozplynie. Kresťanské tajomstvá predstavujú nerozdeliteľný celok. Ak preniknete do jedného, pochopíte všetky ostatné“ (WS, 23).

1 odpoveď na Čítania zo spisov svätých

  1. Jozef hovorí:

    17. júla dostala tento presmutný list od sestry Celiny: „Raz sme náhodou vošli do akéhosi úbohého kostolíka. Musela som sa veľmi premáhať, aby som zadržala slzy. Len si pomysli: svätostánok bez závesov, naozajstná tmavá diera, možno skrýša pavúkov, biedne cibórium – zdalo sa mi medené, a čím bolo prikryté? Špinavou handrou, čo už nemala náležitý tvar… A v cibóriu jediná hostia. Žiaľ, v tej farnosti viac nepotrebovali: nijaké sväté prijímanie cez rok okrem Veľkej noci. Tí vlažní kňazi na vidieku, čo majú po celý deň zatvorený kostol. Napokon sú starí a bez prostriedkov. Ó, Terézia, ten pohľad mi trhal srdce na kusy!“ (List 129 sv. Terézie z Lisieux).

    Ako by tento list písala sv. Terézia iba 17. júla roku 2012! Naozaj, pravdivé slová.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *