Čítania z Magistéria

„Najvyšší dôvod (eximia ratio) ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný na dialóg s Bohom. Veď jestvuje iba preto, lebo ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi. Mnohí naši súčasníci vôbec nechápu alebo výslovne odmietajú toto dôverné a životné spojenie s Bohom (hanc intimam ac vitalem coniunctionem cum Deo)“ (Gaudium et spes, 19 a Katechizmus Katolíckej cirkvi, 27).

„Zdroj svätosti môžeme nájsť v predmete nášho kňazstva, v láske, ktorou je naše kňazstvo preniknuté. Pastoračné kňazstvo je také, ktoré navyše, zo svojej podstaty, prijíma priamo lásku Boha, ktorú ochraňuje. Toto kňazstvo v súlade s Božím úmyslom uskutočňuje vyliatie Božej lásky na ľudí. Pán chce spasiť svet a vybral si na to niektorých ľudí. Sme to my. Jeho láska prechádza priamo cez kňazstvo, ktoré je určené nato, aby všetku túto lásku prijalo a vylialo ju na druhých. Neexistuje väčšia láska ako tá, ktorá dáva svoj život za druhých, hovorí Kristus. Sme na ceste k svätosti, ešte sme ju nedosiahli, ale sme na ceste, ktorou prešiel Kristus a ktorej nás učil, aby sme dosiahli svätosť: jeho svätosť. Aj v našom živote, takom aký je, ako ho opisuje a upravuje kánonické právo, môžeme nájsť nevyčerpateľný zdroj svätosti. A vedzte, že ho musíme nájsť. […] Zaviazali sme sa, ako hovorí sv. Tomáš – učiteľ, ktorý oslavoval a bránil vznešenosť a dôstojnosť rehoľných sľubov a rehoľného stavu – od kňaza sa v službe dušiam požaduje ešte väčší záväzok usilovať sa o svätosť ako od rehoľníka. S týmto vysvetlením, akú svätosť to treba získať, cestou postupného nadobúdania, a je tu niečo, z čoho sme pohnutí a chvejeme sa, a temer si želáme ujsť ako farár z Arsu, čo nás zaväzuje ju uskutočňovať. Mali by sme ju vlastniť, v našom kňazstve musí byť imanentne prítomná svätosť a láska. Svätosť uskutočňujeme v excercenda perfectione, nie v acquirenda perfectione, ako rehoľný stav. A čím menej nachádzame oporu prostriedkoch a organizáciách, ktoré vzďaľujú nebezpečenstvá a umožňujú rozvíjať čnosti, tým viac musíme dbať o to – ak chceme splniť svoje poslanie – aby sme v sebe posilnili zmysel pre potrebu Kristovej blízkosti, jeho nasledovania, prijatia jeho milostí, aby sme mohli žiť podľa neho a posväcovať sa ako on. To ale znamená, že v starostlivosti o duše musíme byť vnútorne primknutí k nášmu kňazskému povolaniu. Pritom často pozorujem u kňazov stav, takpovediac úniku, bedákania, planého špekulovania, že keby boli na inom mieste, darilo by sa im oveľa lepšie […]. To je klamstvo, synovia moji a priatelia moji, to nie je psychológia arského farára. On nás učí, že musíme byť pevne ukotvení vo vlastnom poslaní, nech už je akékoľvek, a byť s ním takpovediac v súznení, úplne sa mu oddať a nechcieť uniknúť“ (kardinál G. B. MONTINI, príhovor z 18. novembra 1959, in Discorsi e scritti milanesi 1954–1963, Brescia, Istituto Paolo VI, 1997, s. 3153–3169, citácia zo strán 3162–63).

„Ako ohlasovatelia Krista sme predovšetkým pozvaní žiť v jeho blízkosti: nemožno dať druhým to, čo sami nemáme! Jestvuje smäd po Kristovi, ktorý sa i napriek tomu, že často sa to javí opačne, vynára aj v súčasnej spoločnosti a prejavuje sa i uprostred nesúrodosti nových foriem spirituality, pričom ho vidno dokonca i vtedy, keď sa pri veľkých etických otázkach svedectvo Cirkvi stáva znakom protirečenia. Tento smäd po Kristovi – viac či menej vedomý – sa nedá utíšiť prázdnymi slovami. Len autentickí svedkovia dokážu vierohodne vyžarovať spásonosné slovo” (JÁN PAVOL II.: List kňazom na Zelený štvrtok 2001).

„Iba on môže povedať: ,Toto je moje telo – toto je moja krv.‘ Tajomstvo kňazstva v Cirkvi spočíva v tom, že my biedne ľudské bytosti môžeme mocou sviatosti hovoriť Kristovým ,ja‘, – in persona Christi. On chce uskutočňovať svoje kňazstvo prostredníctvom nás. Toto dojemné tajomstvo, ktoré sa nás pri každom slávení tejto sviatosti vždy nanovo dotýka, si zvlášť pripomíname na Zelený štvrtok. Aby sa nám to veľké a tajomné nestratilo v každodennosti, potrebujeme takúto osobitnú spomienku, potrebujeme sa vrátiť k tej hodine, v ktorej Pán položil na nás svoje ruky a urobil nás účastnými na tomto tajomstve. 
Preto sa znovu zamyslime nad znakmi, skrze ktoré nám bola táto sviatosť udelená. Ústrednú úlohu pri tom zohralo prastaré gesto vkladania rúk, ktorým si ma Kristus privlastnil, hovoriac: ,Ty mi patríš.‘ Tým mi však tiež povedal: ,Si pod ochranou mojich rúk. Si pod ochranou môjho Srdca. Si ukrytý v mojich ochranných rukách, a práve preto sa nachádzaš v rozľahlých priestoroch mojej lásky. Zostaň v mojich rukách a daj mi tie svoje.‘ […] Pán nás urobil svojimi priateľmi: všetko nám zveril; zveril nám seba samého, takže môžeme hovoriť s jeho ,ja‘ – in persona Christi capitis. Aká dôvera! On sa skutočne odovzdal do našich rúk. […] ,Jadrom kňazstva je byť priateľom Ježiša Krista. Iba tak môžeme skutočne hovoriť in persona Christi, i keď naša vnútorná vzdialenosť od Krista nemôže spochybniť platnosť sviatosti. Byť Ježišovým priateľom, byť kňazom, značí byť človekom modlitby. Pomocou nej ho spoznáme a prekonáme nevedomosť tých, ktorí sú iba sluhami. Tak sa naučíme žiť, trpieť a konať s ním a pre neho. Priateľstvo s Ježišom zároveň znamená priateľstvo s jeho blízkymi. Ježišovými priateľmi môžeme byť iba v spoločenstve s úplným Kristom, v spoločenstve s hlavou i telom; v plodnom viniči Cirkvi, oživovanom jej Pánom. Iba v nej je vďaka Pánovi Sväté písmo stále živým a aktuálnym slovom. Bez živého subjektu Cirkvi objímajúceho všetky časy by sa Biblia rozdrobila na často nesúrodé spisy a stala by sa knihou minulosti. V súčasnosti k nám prehovára len tam, kde je prítomnosť – kde je Kristus prítomný medzi nami; čiže v tele svojej Cirkvi. Byť kňazom znamená stávať sa priateľom Ježiša Krista, a to čoraz väčšmi, celým svojím bytím. Svet potrebuje Boha, no nie hocijakého boha, ale Boha Ježiša Krista, Boha, ktorý sa stal telom a krvou, ktorý nás miloval až na smrť, vstal z mŕtvych a vytvoril v sebe miesto pre človeka. Tento Boh má žiť v nás a my v ňom. To je naše kňazské povolanie – iba tak môže naše kňazské pôsobenie prinášať ovocie” (Benedikt XVI., Homília na Zelený štvrtok, 13. apríla 2006).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *